Rozhodujem sa písať o tomto mojom vnútornom presvedčení. A ako prvé ma napadajú super myšlienky a vidím sa, ako o tejto mojej vnútornej a dobre schovanej časti super zaujímavo napíšem a oslovím tým čitateľov. Než nájdem papier, ozýva sa vo mne „no, veď ty vôbec nevieš dobre písať, len sa strápniš“. Uvedomujem si to a zisťujem, že to hovorí práve táto časť mňa, ktorá predsa vie, že „ma nikto nemá rad“! A to som predsa chcela napísať, ako táto časť už patrí minulosti a aká som ja to šikovná, ako viem dobre pracovať so svojim vnútrom a ako som predsa tým pádom svetlým príkladom, hodným nasledovania. Hmm, no, ale to som ja takto vôbec nechcela, chcela som pôsobiť na druhých veľmi skromne a pokorne a dúfať, že si túto moju výnimočnosť tí druhí sami všimnú. Takže predsa to nie je len tá úžasná cnosť! Uvedomujem si, že ešte pod ňou, o poschodie nižšie je túžba po uznaní a obdive.

Takže, „nikto ma nemá rád“. No dobre, priznávam,  je to ešte stále tam. Tam kdesi vnútri v mojom vnútornom príbytku, tuším, že je to na prízemí v ľavom krídle hneď vedľa toaliet a kúpeľne. Môj príbytok má niekoľko poschodí a aj suterén, pivnicu, ale aj záhradu.

Sedím a rozmýšľam, ako písať ďalej. A znovu sa vo mne ozývajú tento krát trochu iné vety: “No a čo keď tieto moje riadky (nazvať to článok by som si nedovolila) naozaj niekde zverejním? Čo si o mne ľudia pomyslia?” Objavujem v sebe ďalšie presvedčenie: “Keďže ma nemá nikto rad, mala by som sa tváriť, že som v podstate skoro ideálna, že mám už všetko spracované”. Pátram a zisťujem, že sa toto moje presvedčenie dobre schovalo na štvrtom poschodí (z piatich).

Nejako sa mi to začína zamotávať.

Uvedomujem si, že sa mi okolo toho môjho prvého pôvodného presvedčenia (že ma nikto nemá rád) vytvorili ďalšie pridružené presvedčenia, ktoré sa snažia nejako toto základné presvedčenie vyvracať a hovoria “to vôbec nie je pravda, že ta nikto nemá rád” (toto je hneď z druhej strany kúpeľne a toaliet). Keďže sa to ale nezdá byť veľmi účinné, snažia sa tie ďalšie pridružené presvedčenia toto pôvodné aspoň kompenzovať: “Ja predsa nikoho nepotrebujem, aby ma mal rád (radšej nie, lebo by som sa cítila smutná a osamelá a tým pádom by ma už naozaj nikto nemal rád)” alebo “Keď sa dostatočne presvedčivo budeš tváriť, že si spokojná a šťastná a že vieš, že to nie je pravda, že ťa nikto nemá rád, ľudia ťa potom možno aj radi mať budú.” Alebo “Ja si svojou prívetivosťou nejakých ľudí, ktorí ma budú mať radi, určite získam. Budem teda milá a chápavá voči druhým a to aj vtedy, keď ma nemajú radi.” … po chvíli si uvedomujem, že k tomu musím doplniť “a to aj vtedy, keď sa necítim dobre, keď by som zrovna potrebovala, aby som aj ja bola pochopená … a aj vtedy, keď som unavená a už mi veľa energie na chápanie tých druhých nezostáva“. Práve sa nachádzame na piatom, poslednom poschodí, vyššie je už len strecha, ale nie taká klasická, je to panelák, čiže už nič, ani strecha.

Kde a kto som teda vlastne ja naozaj? Som tá, ktorú nemá nikto rád, či tá, čo vie, že to nie je pravda, ale aj tak sa naďalej vnútri často cíti smutná a osamelá? Alebo tá, ktorá to všetko berie do vlastných rúk a nikoho nepotrebuje? Prípadne som tá dobrá kamarátka tejto časti, ktorá našla riešenie, že tým, že bude milá, si získa priazeň druhých, ale je často už z toho unavená?

Tak ja si takto bývam vo svojom príbytku, spoznávam poschodia, po schodoch, po zvukoch …. .

Snažila som sa z neho odsťahovať, ale zistila som, že sa to nedá. Snažila som sa teda obývať len niektoré časti. Niektoré izby a časti domu, či dokonca celé poschodia som úplne prehliadala, tvárila som sa, že tam ani nie sú. Ale ani to nefungovalo. No, občas to aj fungovalo, ale nie na dlho.

Prešli roky.

Už sa nesnažím tie menej príjemné izby a poschodia prehliadať. Začala som ich so zvedavosťou navštevovať.  Najprv som tam len tak nakúkala, skúmala, čo sa to tam nachádza.

Tu sa mi písanie zastavilo.

Niečo z niektorej izby na mňa zaklopalo. Počujem, ako si hovorím: „Ha, zase sa hráš na tú pani úžasnú, úspešnú a hodnú nasledovania. Pekne sa tu predstavuješ ako nejakú hrdinku. Zabudla si spomenúť, že to bola vlastne z núdze cnosť!“ Uvedomujem si, že to viem, len som nejako chcela písať motivačne. Ale pravda je naozaj skôr taká, že to nebolo až také dobrovoľné hrdinstvo. Nespokojnosť a frustrácia bývania v dome, v ktorom som z veľkej časti nebola vôbec „doma“, mi vlastne k tomu veľmi dopomohli („dokopali ma k tomu“). Ale po pár, už potom neskôr dobrovoľných, návštevách tých mojich zákutí, sa mi to začalo pozdávať. Niečo vo mne si vždy veľmi zhlboka vydýchlo, keď som bola navštíviť tú izbu na prízemí v ľavom krídle hneď vedľa toaliet a kúpeľne. Navštíviť samu seba v tej izbe nebolo jednoduché, ale začala som tú, čo tam býva, čo bola presvedčená, že ju nikto nemá rád, navštevovať. Tú, ktorá sa v tej izbe zatvorila a nechcela, aby o nej niekto vedel. Chodím tam naďalej, aj teraz. Vždy sa tá, čo tam býva veľmi poteší, ale nie vždy to dá najavo. Nie vždy rýchlo otvorí dvere. Čím častejšie ju navštevujem, tým viac mi dôveruje. Niekedy dokonca sama pootvorí dvere a zakričí na mňa, že by bolo fajn, keby som ju navštívila. Vtedy všetko odložím a utekám k nej. Mám rada tie návštevy. A zdá sa mi, že ona si už nemyslí, že ju nikto nemá rád.

Tak ja si takto bývam vo svojom príbytku, spoznávam poschodia …. izby a zákutia.